Bol postavený v roku 1784 zo zbierok miestnych evanjelikov. Bol viackrát prestavovaný a opravovaný, vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 1885 mu dominuje charakteristická murovaná veža, vnútrajšku zase historický organ, ktorý prešiel opravami a dnes patrí medzi najviac hodnotené takého stále funkčné historické hudobné nástroje na Slovensku. Kostol je miestom pravidelných služieb božích a chrámovým koncertov.

Finančná zbierka celého národa a významný architekt Milan M. Harminec stáli za zrodom prvej budovy Slovenského národného múzea. Bola postavená v rokoch 1907 – 1908. Dnes už jej priečelie zdobí hrdý pozlátený nápis „Slovenské národné múzeum“, no v čase vyhroteného nároku útlaku maďarské úrady povolili iba lakonické „Múzeum“. Pri vchode je do kamenného reliéfu vytesaná tvár iniciátora jej postavenia a zakladateľa národnej muzeológie (i Muzeálnej slovenskej spoločnosti), kňaza Andreja Kmeťa. Dnes tu sídli špecializované pracovisko SNM Múzeum Andreja Kmeťa zameriavajúce sa na výskum prírody. Spravuje vyše 160-tisíc zbierkových predmetov a ponúka okrem cyklických výstav napríklad aj stálu expozíciu Kmetianum, obsahujúcu aj časť herbára z vlastnej zbierky A. Kmeťa. Budova je od roku 1993 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Táto pôvodne novorenesančná a neskôr neobarokovo renovovaná budova bola postavená v roku 1865 z národnej zbierky. Tisíckou zlatých vtedy prispel aj cisár František Jozef I. Stavba bola vybudovaná pre účely Matice slovenskej, ktorá bola založená 4. 8. 1863 na 1 000. výročie príchodu vierozvestcov a spolupatrónov Európy sv. Cyrila a sv. Metoda. Stánok otvorili o dva roky neskôr.

Odohrával sa tu kultúrno–spoločenský život slovenského národa, v 60. a 70. rokoch 19. storočia tu osobnosti formulovali myšlienky prežitia útlaku. Z „národnej svetlice“, lebo aj tak budove hovorili, vychádzali knihy a časopisy šíriace tradíciu, osvetu, krásu a vzdelanie.

Pôsobenie prestavby po zatvorení MS roku 1875, ako aj zaobchádzanie počas následného pôsobenia súdu i pošty sa spolu so zubom času podpísali na stave budovy. Po viacerých čiastkových rekonštrukciách jej autentickú podobu vrátila až rozsiahla pamiatková úprava v 80. roku 20. storočia, ktorý umožnila aj nové funkčné využitie.

Dnes je budova sídlom Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice so stálou expozíciou o vývojových etapách a kľúčových osobnostiach slovenskej literatúry od jej počiatkov v 9. storočí až do súčasnosti. Jedinečná je tiež jej dvorana s bustami významných národných dejateľov. Budova je od roku 1962 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Budova bývalej Mestskej sporiteľne bola postavená v roku 1937 podľa projektu významného slovenského architekta Emila Belluša a ozdobená reliéfmi vychádzajúcimi z kresieb Fraňa Štefunku. Dnes v nej sídli VÚB banka, ktorá je i jej majiteľom.

Neveľké námestie, vlastne len nádvorie Evanjelického kostola, je pomenované podľa Memoranda národa slovenského. Dokumentu, ktorý bol výsledkom významného zhromaždenia konajúceho sa na tomto mieste 6. a 7. júna 1861. Stretlo sa tu vtedy takmer 6-tisíc ľudí, zástupcovia z celého Slovenska, občania Martina i okolia. Obsahoval základné štátoprávne, politické a kultúrne požiadavky Slovákov v rámci Uhorska. Autorom memoranda bol Štefan Marko Daxner.

Delegácia zástupcov ich v júli predložila uhorskému snemu, ktorý ich však už nestihol prerokovať, lebo ho panovník rozpustil. V decembri 1861 preto deputácia pod vedením Štefana Moysesa predložila Memorandum cisárovi Františkovi Jozefovi I.. Viedeň Slovákom splnila len niektoré požiadavky.

Dnes je  jeho pripomienkou bronzový Memorandový reliéf od akademického sochára Jána Koniarka na budove evanjelickej fary. Znázorňuje odovzdávanie memoranda panovníkovi vo Viedni. Zhromaždenie si pamätajú aj lipy so štatútom chránených stromov šumiace v strede námestia.

V centre mesta, vedľa budovy Turčianskej galérie (Župného domu), sa týči kópia „roztancovaného“ súsošia Jánošíka s družinou tak, ako ho v období zúriacej vojny v období medzi rokmi 1939 až 1941 majstrovsky stvárnil Fraňo Štefunko. Symbolicky ním zobrazil odpor a boj Slovákov voči fašizmu.

V centre mesta, hneď za Jánošíkovým súsoším, stojí budova bývalej Roľníckej vzájomnej pokladnice. Na priečelí je zdobená grafitmi znázorňujúcimi postavy v ľudových krojoch na námety z dielne Martina Benku. Funkcionalistická budova bola postavená v roku 1939 podľa projektu architekta Jána Vranu. Dnes je sídlom UniCredit Bank. 

Prízemný dom s eklektickou úpravou fasád patril kníhkupcovi, kníhtlačiarovi, nakladateľovi, spisovateľovi a organizátorovi ochotníckeho divadla Jozefovi Gašparíkovi – Leštinskému. Presviedča o tom aj pôvodný maľovaný firemný nápis a pamätná tabuľa. Rodák z oravských Leštín tu otvoril kníhkupectvo, aby sprístupnil študijné zdroje a umeleckú spisbu pre vedychtivú mládež aj národne orientovanú inteligenciu. Zároveň tu bolo sídlo kníhtlačiarne založenej v roku 1889, kde sám pracoval.

Hoci je prvá časť tejto túry pomerne strmá, prekonáva 750 metrov, je veľmi vyhľadávaná. Dôvodom je celoročne prevádzkovaná Chata pod Kľačianskou Magurou s prekrásnym výhľadom na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, Turiec i Veľkú Fatru. Zelená turistická značka odtiaľ pokračuje lesom do sedla pod Suchým. Pokračuje rýchlym stúpaním až na hrebeň Krivánskej Malej Fatry, na vrchol Suchého s nádhernými výhľadmi na všetky strany. Ako zostupnú trasu je možné zvoliť ďalšiu chatu - pod Suchým a popri zrúcanine hradu Starhrad zostúpiť až do Nezbudskej Lúčky.

Cieľom túry začínajúcej v Sklabinskom Podzámku je zaujímavý skalnatý útvar opradený mnohými povesťami. Podľa jednej z nich je v skale zakliata dievčina, ktorú treba vyslobodiť. Zaujímavé kamenné „postavy“ a jaskyne lemujú celý lesný chodník. Faktom je, že tu naši predkovia vybudovali praveké hradisko a na základe nálezov možno túto lokalitu zaradiť medzi najvýznamnejšie archeologické pamiatky v Turci. Vrchol ponúka úžasný výhľad na hrebeň Veľkej Fatry i Turčiansku kotlinu. Po červenej značke je z neho možné zostúpiť do obce Podhradie. Celé okolie Katovej skaly je úzko spojené s partizánmi a Slovenským národným povstaním.

Mohlo by sa zdať, že všetky cesty vedú na Borišov. Vedú k nemu značky všetkých farieb z každej strany. Z Turca je to hlavne výstup z Balcierova (so začiatkom v Necpalskej doline - 10 km) alebo z Havranova (so začiatkom v Belianskej doline - 7 km). Stredne náročná túra patrí medzi turistami vyhľadávané miesto nielen pre nádherný kruhový výhľad zo samotného vrcholu, ale aj pre Chatu pod Borišovom, ktorá sa nachádza tesne pod ním. Trasu si možno ozvláštniť výstupom na neďaleký vrch Ploská, alebo pokračovať ktorýmkoľvek smerom.

V záplave vrcholov Veľkej Fatry je tento impozantný kopec rozpoznateľný hneď. Je jediný z polovice „holohlavý“. Jeho severná strana je zalesnená, južnú tvoria hôľne úbočia, ktoré poskytujú úchvatné výhľady. Hrebeň Veľkej Fatry i končiare Malej Fatry vrátane Veľkého Rozsutca či Kľaku. Za dobrého počasia sa zjavia i Nízke, Vysoké a Západné Tatry. Ako začiatok trasy si možno vybrať Jasenskú dolinu (modrá značka za chatou Lysec). Zostúpiť sa dá pre zmenu po žltej značke. Lákavé je pokračovať cez Malý Lysec na turistami vyhľadávanú chatu pod Borišovom, čo je ale časovo náročnejší prechod. V zimnom období je obľúbeným cieľom ski-alpinistov.

Kto miluje výhľad na okolitú krajinu, mal by sa na Turiec pozrieť z Ondrašovských skál. Patrí medzi úplne najúchvatnejšie. Turčianska kotlina, Žiar i Kremnické vrchy sú odtiaľto doslova „na dlani“. Aj vďaka tomu, že vyhliadka je nízko, len niečo cez 800 m n.m. Výstup je veľmi jednoduchý, krátky a mierny. Nezaberie ani hodinu. Začína v obci Ondrášová v okrese Turčianske Teplice. Ideálne je začať na konci jedinej hlavnej cesty, ktorá sa v obci nachádza. Tá vedie za zástavbou ešte asi kilometer pomedzi polia až k rampe, kde možno parkovať. Pokračovať treba za ňou po nespevnenej ceste, vyššie na rázcestí sa stočiť vpravo. Chodník nemá oficiálne turistické značenie, ale miestni nadšenci stromy pomaľovali zeleno-bielou značkou, ktorá vedie až na skaly. Hoci je cesta krátka, výlet sa môže celkom predĺžiť. Kochať sa takým výhľadom môže zabrať dosť veľa času.

Trošku mätúco môže znieť názov Sučiansky hrad. V dnešných Sučanoch by ste ho darmo hľadali. Stredoveký hrad, respektíve jeho neveľké zvyšky sa týčia nad obcou Podhradie. Sučianske panstvo sa totiž kedysi rozprestieralo až sem. Nedajte sa odradiť tým, že z neho takmer nič neuvidíte. Výsledky nedávneho archeologického prieskumu na informačnej tabuli vám pôvodnú stavbu dostatočne predstavia. Z Podhradia sa rozbiehajú tri turistické značky, treba si vybrať strednú - zelenú. Väčšia časť cesty vedie pozvoľna po lesnej ceste so zaujímavými zastávkami. Ak chcete deťom ukázať, ako to vyzerá, keď voda bublajúc vyviera z útrob zeme, už po pár metroch takú studničku stretnete. Popri potoku Vápenica sa dostanete až k jeho prameňu s lavičkami. A o kúsok ďalej vás šípka nasmeruje na úzky lesný chodník pomedzi skalné útvary vedúci k zvyškom hradu. Odmenou za posledné stúpanie síce nie je úžasný výhľad, ale príjemné posedenie so skúmaním odkrytých základov, ktoré môžu mať aj viac ako 700 rokov. Za zmienku stojí aj ďalší stredoveký hrádok, ktorý je priamo v obci a mal strážiť obchodnú cestu MAGNA VIA.